Cigánsky tábor

Titulný motív sociálneho marga z druhej zbierky Cigánsky tábor (1991) možno čítať ako realizáciu generačne preferovaného (barbarského) situovania sa na perifériu. Viažu sa naň konotácie necivilizovaného, rustikálneho života, vitality a voľnosti. Hodnotový rub, ktorý sa ponúka pri jeho vztiahnutí na domov, predstavuje významová rovina provizórnych, núdznych materiálnych pomerov a neusporiadaných sociálnych vzťahov. Zbierka predstavuje kontrapunkt k prvej v tom zmysle, že subjekt odchádza z civilizácie, mesta, spoločnosti a partnera. Priestorovo jeho existenciu určujú motívy domu a záhrady, zo sociálneho hľadiska väzby na primárnu vrstvu (matka, brat a partner), zvierací a vôbec prírodný svet. Azyl pred civilizačnou hektikou a pragmatizmom sa stáva pre subjekt príležitosťou na hľadanie a kreovanie vlastnej identity cez intenzívnu zmyslovú komunikáciu s prírodou okolo seba a v sebe a cez polemickú identifikáciu s archetypálnymi ženskými rolami (dcéra, matka, sybila, cigánske dievča, bosorka, gazdiná). Peripetie emancipačného procesu subjektu určuje jeho permanentná konfrontácia s mantinelmi života v najrôznejších ohľadoch (eros, smrť, samota, pravda, biologická, rodová, sociálna determinácia, identita…). Subjekt, ktorý zakúša ultimatívnosť života aj limity poznania, o čom svedčia napr. explicitné vyjadrenia o nedostatočnosti slova, v závere zbierky cez štrpkovský motív smiechu, „aureoly skúmania sveta cez zmysly“, dosahuje uvoľnenie a nadhľad voči nesmiernosti života aj voči svojej vlastnej pluralite a neuchopiteľnosti.