Lupeň zlatej ruže

Hoci neviem svoje tvrdenie doložiť, aj tak som presvedčený, že niet na svete krajiny, národa kmeňa, ktorý by nemal svoje rozprávky. Všade, kde žijú ľudia, žijú aj rozprávky. Rozprávky — to sú dejiny národa. Ich rozprávku — na rozdiel od letopiscov — nekladú dôraz na letopočty a mená vládcov. Majú svojich vlastných hrdinov, svoje vlastné dejiny, svoje vlastné chápanie zmyslu porážok a víťazstiev. V rozprávkach víťazia slabí a bezbranní, kým mocní s hanbou opúšťajú bojiská, aby sa v tme svojich pyšných zámkov pripravili na ďalší boj a — ďalšiu porážku. S trochou nadsádzky možno povedať, že čím menší národ, tým krajšie má rozprávky. Azda preto slovenské ľudové rozprávky možno priradiť k tým najkrajším na svete. Vytryskli priamo zo srdca ľudu, napojili sa jeho krvou, dýchajú ako on. Premenili sa na svedectvo o jeho túžbe po spravodlivejšom usporiadaní sveta, na dôkaz jeho lásky k pravde. Sila láskou naplneného srdca je nesmierna. Veľa ráz proti nej nič nezmohol ani po zuby ozbrojený nepriateľ. Dejiny nášho národa – tie skutočné – dávajú rozprávkam za pravdu.