Životná zrelosť 89-ročnej Emílie Filipovej, poetky zo Svätého Petra, nám ponúka osviežujúci pohľad na prežívanie posledných rokov života, čo je vzácne. Rozpráva sa so stromami, prežíva búrku svojich snov, a hoci nekričí navonok, hovorí sama so sebou. Jej činnosť je nasmerovaná do večnosti, snaží sa preniknúť do prapodstaty svojho bytia a dotknúť sa srdcom hviezd, pričom každý deň objavuje svoju ľudskosť. Emília duchovne osvojuje tieto témy cez vlastné skúsenosti a poznanie. Dana Podracká spomína na svoju starú mamu, ktorá píše básne od detstva, a berie to ako samozrejmosť. Keď sa rozhodli splniť jej sen a vydať zbierku básní, našla spriaznenú dušu v Lucii Paulovej, ktorá stvorila nádherné ilustrácie. Lucie Šoralová vyjadruje dôveru k Emílii, aj keď sa nikdy nestretli. Jej poezie je krystalicky čistá, zachytáva život s nadhľadom, ľahkosťou a pokorou. Maluje slová vlastných myšlienok a ponúka ich na oltár našej predstavivosti s láskou a prirodzenosťou.
