Ku koncepcii prirodzeného a nadprirodzeného
V myslení Tomáša Akvinského
Špecifická klíma kritických nálad voči scientizmu prvých desaťročí 20. storočia vyniesla na povrch, popri iných ideových alternatívach, potenciál myslenia Tomáša Akvinského. Cielom tohto ideového projektu však nebola renesancia tomizmu v zmysle samoúčelného návratu k historickým koreňom. Proces revitalizácie Tomášovho myslenia spočíval v snahe o identifikáciu fundamentálnych princípov, resp. architektonických téz" v komplexe jeho metafyziky, ktoré, očistené od historických reliktov, poskytovali koherentnú a dostatočne flexibilnú základňu, umožňujúcu integrujúci prístup k polaritám moderného diskurzu. Precízna práca historických štúdií zviditeľnila kľúčovú filozofému nadprirodzeného, s jej funkciou chrbtovej kosti Tomášovho intelektualizmu. Bez porozumenia kontextu nadprirodzeného teda nemožno správne porozumieť ani novotomistickému projektu, podľa ktorého sa práve metafyzikou rozvíjanou z nadprirodzenej základne dá konštruktívne odpovedať na krízu moderny. To určilo smer predkladaného skúmania, ktoré je príspevkom k rekonštrukcii filozofémy nadprirodzeného v Tomášovom diele. Práca postupuje cestou filozofickej analýzy koncepcie prirodzeného a z nej získaných kritérií pre dištinkciu pojmov prirodzené a nadprirodzené vo vybraných textoch Tomáša Akvinského, ktoré kreatívnym a efektívnym spôsobom inkorporujú bohatú aristotelovskú tradíciu, rozvíjanú vo filozofickom a teologickom myslení stredoveku.