Prvá časť knihy opisuje odbojovú činnosť proti totalitarizmu vojnového Slovenského štátu v regióne Stredného Považia. Jej druhá časť prináša príbehy bojovníkov pochádzajúcich z okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava, ktorí pred slovenskou verziou totality spolčenou s hitlerovským Nemeckom z regiónu odišli do zahraničia, aby proti nacizmu a fašizmu bojovali na bojiskách východného aj západného frontu.
Zaujímavo štrukturovaná publikácia približuje jednu z posledných kapitol pôsobenia spoločnej československej armády – pôsobenie Československého protichemického práporu vo vojnovom konflikte vyvolanom agresívnou irackou politikou voči Kuvajtu. V úvodnej časti približuje I. Purdek príčiny vzniku konfliktu, mocenské záujmy Saddáma Husajnaa situáciu na základe analýzy operačnej správy Generálneho štábu ČSA deň po obsadení Kuvajtu vojskami Iraku. V ďalších častiach prináša informácie o vytvorení a príprave špeciálnej protichemickej jednotky, jej organizačnej štruktúre a zložení, presune do Saudskej Arábie, príprave na operáciu Púštna búrka, o činnosti českých a slovenských vojakov pôsobiacich pod velením plk. Jána Vala v priebehu samotného bojového nasadenia, o súčinnosti koaličných síl, tiež o špeciálnej chemickej a zdravotníckej technike a materiáli. Prvú časť knihy uzatvára autor činnosťou čs. práporu po oslobodení Kuvajtu a skončení vojenských operácií a odsunom do vlasti. Do druhej časti publikácie pripravil P. Vitko spomienky slovenských a českých vojakov, ktorí sa zúčastnili tohto vojnového konfliktu v rámci širšej spojeneckej protiirackej koalície. Sú publikované buď v autentickej forme, alebo prerozprávané, dotvorené stručným vojenským profilom osobnosti a fotografiami. Celú knihu sprevádza bohatý fotodokumentárny materiál, chronológia udalostí a zaujímavé prílohy.
Pomocné technické prápory (PTP) boli pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Boli v nich zhromažďovaní občania tzv. politicky nespoľahliví a využívaní na ťažké a nebezpečné práce. PTP vznikli na jeseň 1950. V roku 1954 boli reorganizované na technické prápory. Celkom nimi prešlo asi 60 000 osôb. Ich vznik bol v príkrom rozpore s viacerými medzinárodnými konvenciami.
Po normalizačných čistkách v armáde sa napríklad vojenský pilot a učiteľ lietania v hodnosti major živil ako taxikár, plukovník železničného vojska bol traťový robotník v hnedouhoľných baniach, podplukovník vojenskej finančnej služby prežíval ako vrátnik a trebárs inžinier armádnych rádiolokátorov, major, sa stal robotník v zlievarni a následne razič tunelov. Na Slovensku sa ešte nikto komplexnejšie nevenoval príbehom jednotlivých vojakov, ktorí boli po roku 1968 prepustení z armády z politických dôvodov. A ktorí boli za svoju činnosť po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, respektíve za svoje protiokupačné postoje, odsunutí medzi občanov druhej kategórie. Konkrétne: z čs. armády bolo začiatkom normalizácie kvôli roku 1968 prepustených až 12-tisíc vojakov a občianskych zamestnancov. Z nich 1400 na Slovensku. Prečo presne? Išlo napríklad o poskytovanie pomoci civilným orgánom a inštitúciám, ktoré vyvíjali protiokupačnú činnosť v oblasti rozhlasového vysielania, zásobovania, dopravy či tlače. Tiež boli prepúšťaní za organizovanie mítingov, nápisy na stenách, účasť na demonštráciách, verejné protesty či vytváranie kanálov na hranici k ilegálnemu prechodu našich občanov na Západ. Iste, vojenská intervencia, následná okupácia a obdobie takzvanej normalizácie v armáde až do roku 1989 je i u nás téma systematického bádania pre viacerých historikov. Prinášajú presné dátumy, počty, rozhodnutia, uznesenia, štatistiky. Ale osudy jednotlivých vojakov a ich rodín, ktoré zničili alebo poznačili okupačné pásy sovietskych tankov?... Ich príbehy prináša až Porcelánové prasiatko. Je ich 25. Sú súčasťou jednotlivých kapitol s názvami ako napr. Okupanti, tiahnite domov!, Votrelcov a agresorov nikto nevíta, Zbrane neodovzdáme!, Kamarátska vodka versus okupačné tanky, Mať poruke zbraň, asi sa vtedy odbachnem, S prepustením som sa vyrovnal skôr, ako keby som sa musel pretvarovať, že súhlasím s okupáciou či Rádiolokátory mal vystriedať za asfalt a sliepky. Ďalšie desiatky osudov sú v knihe spomenuté na kratšej ploche. No nielen to. Na pozadí týchto príbehov, akoby v druhej línii, prináša Porcelánové prasiatko aj vývoj politických udalostí a diania v spoločnosti a v armáde, ktoré súviselo s okupáciou. Spomeňme napríklad kapitoly Chronológia vojenského pokorenia, Výsadkári nachystaní na boj, Princíp odseknutej hlavy, Aj povstalci na ulici, Sovietska armáda v Československu, Samovraždy ako najsmutnejšie riešenia, Ženské obete a slzy, Lekári: biely plášť im nezobrali, uniformu áno, Tank T-54 ako symbol okupácie či Odsun sovietskych vojsk. To všetko ilustruje 380 fotografií, kresieb, karikatúr a dobových dokumentov. Od tých známych, cez dávno zabudnuté až po verejnosti predstavené prvý raz. A prečo sa kniha volá Porcelánové prasiatko? Je v nej aj príbeh dôstojníka, ktorý sa spolu s rodinou po prepustení z armády dostal do veľkej finančnej núdze. Až takej, že svojim deťom musel rozbiť porcelánové pokladničky. Porcelánové prasiatka. Bolo to pre neho symbolom maximálneho služobného a osobného poníženia. Bol to pre neho aj symbol obrovského ľudského a občianskeho sklamania. Jeho sny o „socializme s ľudskou tvárou“, nádeje na väčšiu mieru slobody a pravdy sa podobne ako spomenuté porcelánové prasiatko rozbili zároveň s príchodom okupačných vojsk na márne kusy. Kniha obsahuje štvorstranové RESUMÉ v 11 jazykoch.
Osudy generálmajora Ivana Otto Schwarze (1923 – 2018), kterého otec poslal před hrozbou blížícího se holokaustu do Velké Británie. Kde vyměnil relativně bezpečné zázemí ve Walesu a jako 16-letý se přihlásil do britských ozbrojených sil.
Netypické memoáre, ktoré dotvára množstvo historických, ale aj súčasných fotografií, majú dve roviny: V prvej Vitko senior rozpráva svoj životný príbeh od detstva cez roky štúdií a prvé zamestnanie až po útek z komunistického Československa roku 1948 spolu s rodinou do americkej zóny v Rakúsku, odkiaľ emigroval do Austrálie. V druhej rovine publikácie Vitko junior v poznámkach v kurzíve vysvetľuje synovi Samuelovi a vnučke svojho menovca Vanese dejinné udalosti, na pozadí ktorých sa odohrávali príbehy Vitka juniora. V závere knihy prináša ukážky zo svojich novinárskych článkov z operácie ISAF v Afganistane, najmä zo spolupráce austrálskych a slovenských vojakov Tarin Kowt, čo svedčí o väzbách medzi našimi geograficky vzdialenými národmi, ktoré si však môžu byť blízke v rôznych situáciách. (neobyčajný životný príbeh Dr. Pavla Vitka: od remenárskych nití v Hranovnici cez útek pred totalitou po stavby priehrad, mostov a slovenský život v Austrálii)