Konstantin Vaginov was a literary craftsman whose work delved deeply into the currents of Russian history and societal upheaval. His prose often explored the collision between old and new worlds, tradition and modernity. Vaginov possessed a refined stylistic sensibility and an ability to capture the complex psychological states of his characters. His writing is valued for its intellectual depth and poetic atmosphere.
Константин Вагинов (1899-1934) оставил четыре книги стихотворений и четыре романа. Главная тема писателя - жизнь ленинградской интеллигенции, столкновение высокой духовности и обыденной жизни. Прозе Вагинова свойственны глубокий лиризм и "карнавализованная" ирония, сквозь которые слышны щемящая боль за судьбу русской культуры. Достоверно и ярко передается атмосфера Ленинграда 20-30-х гг.
Konstantin Vaginov (1899–1934) war ein eigenständiger russischer Dichter, der mit der Avantgardegruppe Oberiu verbunden ist. Sein Werk umfasst Gedichte und drei Romane, die er zwischen 1928 und 1931 veröffentlichte. Die von Peter Urban übersetzten Prosastücke sind ironisch-melancholische Tagträume über das sterbende Sankt Petersburg.
Svět podivínů vymetajících antikvariáty a krámy vetešníků, svět sběratelů snů či lidských nehtů, kteří se v jedovaté atmosféře porevolučního Petrohradu pokoušejí ve svých sbírkách zachytit mizející svět. – Poslední Vaginovův román poprvé vyšel až roku 1983.
Konstantin Vaginov (1899 – 1934) – ruský básnik a prozaik, popredný a svojrázny predstaviteľ ruskej sovietskej postavantgardy a predchodca ruskej postmodernej literatúry, sa narodil v Petrohrade, ktorý bol preňho štvrtým Rímom a pre jeho poéziu a prózu sa stal celoživotnou témou. Jeho otec, žandársky podplukovník Konstantin Vagengejm (Wagenheim), pochádzal z povolžských Nemcov a keď sa začala prvá svetová vojna a v Rusku sa zdvihla vlna patriotizmu a protinemeckých nálad, požiadal o zmenu priezviska: výsledkom poruštenia nemeckého priezviska bolo priezvisko Vaginov. Vaginov patril takmer do všetkých petrohradských poetických združení a krúžkov (Cech básnikov N. Gumiľova, Kruh M. Bachtina, OBERIU a i.). Jeho básnická i prozaická tvorba sa pre svoju ironickosť, zložitosť, nesúdobosť, osobitosť a nezaradenosť do oficiálneho prúdu stretávala s odmietavým postojom angažovanej sovietskej kritiky. Zrejme preto ostal po smrti na dlhé roky zamlčaný, zabudnutý, vyradený z oficiálneho literárneho života až do r. 1989, keď začal v Rusku opäť vychádzať a pre priaznivcov náročnej, experimentálnej a slobodnej literatúry sa stal takmer kultovým autorom. Je jedným z tých ruských autorov, ktorých tvorba predbehla svoju dobu.
