Géricault

Predstavovala som si Géricaulta oficiálneho, pompézneho a teatrálneho. Naozaj ma veľmi nezaujímal, kým som sa nepostavila na výstave v Grand Palais v Paríži roku 1991 pre jeho maľbu Hlava bieleho koňa. Tento obraz ma veľmi rozochvel, pritiahol ma ako magnet a sprevádzal od jedného plátna k druhému v ústrety vášnivému, mnohotvárnemu a vrcholnému dielu. Potom ma priviedol k človeku, ktorý bol zachvátený prevratnými udalosťami Dejín i svojho vlastného osudu. Hlava ma spojila na dlhé dni a na mnohých stranách s takým mocným a s takým krehkým maliarom, ktorý zomrel v tridsiatich troch rokoch. Théodore Géricault mal syna – utajeného a dlho neznámeho – ktorý sa volal Hippolyte. A práve on berie do svojich rúk toto rozprávanie. Hippolyte Géricault v hľadaní svojho otca podrobne rozpovie všetko, čo zistí z jednotlivých častí otcovho diela za pomoci fragmentov jeho života. Fikcia vyznačená míľnikmi skutočnosti, taká je zámer a smerovanie tohto textu.