Ako chutí moc

Po viac ako dvadsaťročnej prestávke sa do slovenskej literatúry vracia Ladislav Mňačko. Mladšia generácia už jeho meno ani veľmi nepozná - od roku 1968, keď po invázii piatich armád Varšavskej zmluvy emigroval z Československa, sa vytratilo z dejín literatúry, z učebníc, encyklopédií, nehovoriac o verejných knižniciach či bežnej publicistike. A pritom to bol autor, ktorý v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vzbudzoval neobyčajne veľkú pozornosť svojimi knižkami i žurnalistickými vystúpeniami. Spomeňme aspoň jeho reportážne diela Kde končia prašné cesty (1962) a Oneskorené reportáže (1963), romány Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1967). To všetko boli knihy, ktoré sa čítali, o ktorých sa debatovalo, ktoré ostro nastoľovali boľavé spoločenské problémy-slovom pripravovali a presadzovali to, čo vyvrcholilo v roku 1968. V literárnej tvorbe pokračoval aj v emigrácii a predpokladáme, že i tieto texty sa čoskoro dostanú do rúk nášho čitateľa (najmä eseje Agresori, Siedma noc či satirický román Súdruh Munchhausen). Nie je náhodou, že zo starších Mňačkových kníh sme siahli po znovuvydaní románu Ako chutí moc. Aj keď je jeho obsahom briskná analýza životného osudu bývalého revolucionára, odbojára a neskôr popredného straníckeho a štátneho činiteľa, ktorého vplyv nekontrolovateľnej moci postupne rozkladá mravne, ľudsky, ale aj politicky v chmúrnych päťdesiatych rokoch, môžeme ho rovnako dobre čítať aj ako knihu o neostalinských mocipánoch posledného dvadsaťročia; ide o ten istý mocenský mechanizmus, o ten istý systém a o ten istý demoralizujúci vplyv moci na jej nositeľov. Preto je toto dielo aktuálne i dnes a môže znova pozitívne prispieť k našej súčasnej spoločenskej obrode.