Dlhé putovanie

Slavomir Rawicz bol mladý dôstojník poľskej kavalérie. Ako príslušníka protiruskej poľskej armády, pochádzajúceho zo strednej vrstvy, ktorý navyše býval neďaleko poľsko-ruských hraníc a ovládal ruštinu, ho 19. novembra 1939 Rusi uväznili. Po surových výsluchoch v Lubianke a následnej súdnej fraške ho pre údajnú špionáž, ku ktorej sa napriek mučeniu nepriznal, odsúdili na dvadsaťpäť rokov nútených prác v gulagoch. Po trojmesačnej ceste na Sibír uprostred zimy sa mu spolu so šiestimi druhmi podarilo z gulagu ujsť. Vedel, že zostať v tábore sa rovná takmer istej smrti. Vybrali sa na juh, prešli okolo jazera Bajkal, v júni 1941 prekročili Transsibírsku železnicu, vystúpili do výšin Tibetu. Počas putovania do Indie v Himalájach údajne stretli dvojicu snežných ľudí. Po deviatich mesiacoch nesmiernych útrap v marci 1942 boli konečne na slobode. Pešo prekonali najnehostinnejšie oblasti sveta vrátane púšte Gobi. Dlhé putovanie je jeden z najväčších pravdivých príbehov na svete o túžbe po prežití a slobode. Inšpirovali sa ním aj tvorcovia filmu Útek zo Sibíri režiséra Petra Weira.