Július Vanovič Book order

Pod názvom Nova et vetera, čiže Nové a staré, predkladá Július Vanovič jedenásť esejí o slovenskej literatúre. Žáner a kvality jeho eseje netreba predstavovať, dávno patrí medzi slovenských esejistov hodných toho mena. Treba len dodať, že práve v týchto, okrem známeho presahu jeho písania o literatúre do celokultúrnych, spoločenských a morálnych oblastí, ešte výraznejšie ako doteraz poznávame črtu komparatistickú (viditeľnú síce už v monografiách o Barčovi Ivanovi, Václavovi Černom, Alfonzovi Bednárovi, Ingmarovi Bergmanovi alebo aj v menších esejach). Komparatista nevystupuje tu však v úlohe suchého scientistického vykladača, ktorého texty číta povedzme 20-30 ľudí na Slovensku, ale v príťažlivej podobe sa tu harmonicky zasnubuje literárny historik s komparatistom a kritikom, vedec s esejistom, ak nie aj intuitívne pracujúcim umelcom. Číta sa to skoro ako beletria, priam akýsi román v slovenskej literatúre. Knihu oživujú aj dopovedávajú rozhovory Olega Pastiera s Júliusom Vanovičom.

O režisérovi, ktorý najmä v šesťdesiatych rokoch minulého storočia žal svetovú slávu, doteraz niet v slovenskej kinematografickej literatúre ani dlhšej štúdie. Tým cennejšie je, že o reflexiu, nie o jeho filmovej poetike, ale o reflexiu antropologickú či existenciálnu sa pokúša esejista Július Vanovič, známy nielen príťažlivosťou svojho podania, ale aj mysliteľským, existenciálnym ponorom a empatiou do diel a osobností autorov, o ktorých píše. Kniha Za kulisy života ako prvá svojho druhu na Slovensku práve v tomto čase vlády bezcenného filmového priemyslu, ktorému holdujú televízie a kinosály všetkých kontinentov, hovorí o Ingmarovi Bergmanovi ako o veľkom nielen umelcovi, ale aj mysliteľovi, akomsi hovorcovi nášho existenciálneho údelu, priam ako o našom ľudskom bratovi, skrátka ako o niekom, kto na filmovom plátne najúplnejšie, najhlbšie a filmovo najsugestívnejšie vyslovoval pocity, neistoty, úzkosti a beznádej, slovom existenciálny svet človeka 20. storočia. Nenútene a zaujímavo analyzuje svár „démonských hlasov“ v samotnom Bergmanovi a spôsob ich prenášania do diela.

Nové antidialógy sú pokračovaním rozhovorov erudovaného znalca a kritika slovenskej literatúry s jej poprednými protagonistami.

V "liberálnejších" šesťdesiatych rokoch sme trochu pozabudli na to, že celé "budovanie socializmu" je založené na predstieraní a najlepšie ho charakterizuje anekdota o pacientovi, ktorý sa lekárovi sťažuje, že iné vidí a iné počuje. Dvadsaťročie normalizácie to dotiahlo ad absurdum a každodenný život premenilo na dokonalú potemkinovskú dedinu. Navonok fasáda pomerného blahobytu, v továrňach technická inteligencia so slušnými platmi a prémiami, naoko prosperujúce umenie, vysoké náklady kníh, preferenčné honoráre, štátne ceny... A za tým ako v močaristých základoch hrdého Petrohradu hŕby bezmenných mŕtvol nedobrovoľných budovateľov. Ľudia bez možnosti pracovať vo svojom odbore, s hanebnými platmi a bez nádeje na zlepšnie, spisovatelia a novinári so zákazom publikovať, špicľovanie, väzenie... To všetko sa vo Vanovičovom románe odráža ako v polodrahokame s mnohými starostlivo vybrúsenými plôškami. Odohráva sa v niekoľkých časových rovinách a udalosti vidíme z rozličných zorných uhlov, očami viacerých postáv. Rovnako dôlžité ako dej sú spomienky, vnútorné monológy a úvahy, citáty z denníkov, dokonca i z dobovej tlače a "klenotnice" našej schematickej poézie, a to ako nefalšované autentické svedectvo o časoch, ktoré sa usilovali zvrátiť normálny chod kalendára tejto planéty.

Kniha literárneho historika, kritika a esejistu o najväčšom slovenskom literárnom vedcovi 20. storočia Alexandrovi Matuškovi.