Ako som vozil Nórov

Na inzerát pre vodičov autobusov v Nórsku som pôvodne ani nechcel odpovedať, keďže explicitne požadovali minimálne dva roky praxe. Hoci mi to pripadalo ako strata času, nakoniec som naklepal cévéčko v angličtine a bez nejakých extra nádejí ho poslal. Myslím, že keď Bobovi Dylanovi udelili nobelovku, nebol zďaleka taký prekvapený ako ja, keď ma pozvali na pohovor. Ani pred prvou súložou som nemal v bruchu také motýle, ako keď som vkročil do šerednej kancelárskej budovy na Pražskej ulici, kde sa mali konať pohovory. Stretlo sa nás tam sedem alebo osem a okrem jedného mali všetci oveľa viac skúseností. Pohovor prebehol hladko. Angličtinou som urobil dojem. Vodičskými schopnosťami ani veľmi nie, keďže skúšobnú jazdu sme robili na novom zájazdovom Volve s modernou elektronickou prevodovkou, ku ktorému mala mne pridelená Karosa tak blízko ako Rytmusova tvorba k hudbe. Na konci mi ľudia z agentúry povedali, že sa ozvú. Ja som to pochopil tak, že sa neozvú a išiel som domov. Ale oni sa ozvali.