Vladimíra Komorovská Book order

Po troch tituloch Všivavé osudy (VSSS 2008), Papendeklová idylka (VSSS 2009) a Bonvivánske chiaroscuro (VSSS 2010), v ktorých sa autorka vyrovnala s dneškom, najmä s jeho mravnou tvárou, v tejto románovej kompozícii sa sústredila na rozvetvené rodinné vzťahy štyroch generácií. Vznikla tak rozsiahla románová freska s príbehmi od devätnásteho storočia – s presahom do čias Márie Terézie – po súčasnosť. V zhustených a obsahom nabitých prehovoroch postáv sa pertraktujú dramatické osudy narátorov a ostatných protagonistov, podávané veľmi šťavnato a zároveň s nadhľadom, v ktorom nechýba humor ani irónia. V epicentre autorkinho zámeru sú individuálne životné fakty formujúce charaktery na pozadí životného kolobehu – narodenie, školy, citové a erotické fázy, manželstvá, deti, starnutie, choroby a smrť – a na pozadí historicko-spoločenských premien. Na margo knihy literárny kritik V. Petrík napísal: „Postupy, ktoré tu autorka použila, sú pre román dosť ojedinelé. V jednotlivých kapitolách sa striedajú – ako rozprávači – rodinní príslušníci, ktorí vidia tú istú realitu vždy z iného uhla pohľadu. Tým sa dosiahla plasticita románového sujetu i väčšia objektivita rozprávaného... Prehovory sú plné fakticity, teda obsažnosti. Román je koncipovaný originálne, prináša nielen nové poznanie, ale aj estetický efekt. Zaslúži si teda našu pozornosť.“

Filozofická trilógia D`Alembertov sen je postavená na dialógoch. Ich prostredníctvom sa predkladajú témy, ktoré sa rozvíjajú a vysvetľujú. D’Alembertov rozhovor s Diderotom pojednáva o rozporuplnej bytosti, nezodpovedajúcej žiadnemu bodu v priestore, o rozdieloch medzi človekom a sochou, o pohybe v premiesťovanom i nehybnom telese, o vzniku zárodku, o preexistencii zárodkov súvisiacej s prvopočiatkom živočíchov, o tom, že vedy vyjadrujú vzťah medzi prírodnými javmi, ktoré vyvodzuje príroda. D’Alembertov sen je konštruovaný ako rozhovor D’Alemberta, Julie de L’Espinasse a lekára Bordeua. D’Alembert blúzni o človeku, vesmírnom poriadku v prírode, o reťazci bez prázdneho miesta, zrode, žití a pominutí sa, ktoré znamená meniť formy. Doktor počúva a usudzuje, že výstredné úvahy sa takmer stotožňujú s reálnymi dejinami dnešných i budúcich živočíšnych druhov. Lekár sa na základe tejto témy pustí do rozhovoru s Juliou. D’Alembert precitne a zamieša sa do rozhovoru. Snivosť je špecifický prvok predstierania filozofických ideí.

Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy a Papendeklová idylka voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz "chiaroscuro", použitý v názve knižky, čo v preklade z taliančiny znamená šerosvit. Ak by sme V. Komorovskú porovnali s inými slovenskými autorkami, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy sa napokon urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná. Vo všetkých troch "dieloch" autorka odkrýva odvrátenú stránku skutočnosti, ktorú buď ignorujeme, alebo si ju odmietame priznať. Presvedčivosť jednotlivých príbehov vyviera predovšetkým z jazyka, ktorý sa vyznačuje naliehavosťou, emocionalitou - až brutalitou - a pohotovosťou. Všetky príbehy autorka postavila na ja-rozprávaní, ktoré poskytuje tú správnu ilúziu autentickosti. Každé rozprávanie má charakter spovede a tá vyžaduje úprimnosť.

Mozaikový, realistický, miestami až naturalistický román talentovanej a agilnej slovenskej prozaičky a prekladateľky zachytáva navzájom pospájané osudy postáv z hľadiska ich nazerania na udalosti, presnejšie povedané, na škandály, trápnosti a inzultácie. Svojím obsahom evokuje maupassantovsko-zolovský štýl a svojou formou hrabalovsko-gryzlovovský text, písaný non-stop jednou vetou, teda bez ohraničených súvetí a odsekov, z ktorého cítiť hektický životný rytmus, sústavne sa točiaci kolotoč bez akéhokoľvek oddychu. Silná frekvencia vulgárnych slov môže tu i tam pripadať neadekvátna, ale taká už býva dikcia frustrovaných postáv, podfarbená totálnou dezilúziou. Autorka zobrazuje jednu z najťažších a najzhubnejších chorôb pluralitného režimu, všeobecnú nespokojnosť zosúladiť názory a nájsť najracionálnejšie riešenie, prijateľné pre všetkých, poukazuje na výraznú názorovú diverzifikáciu, ktorá vyúsťuje do absolútnej atomizácie spoločnosti a následného krachu. Dielo pripomína sekvencie objektívnej, skrytej intelektuálnej kamery, ktorá nepripúšťa mnohoraký výklad. Je to inteligentné svedectvo o živote v tejto hektickej dobe s podpílenými ekonomickými konármi a odpílenými etickými hodnotami, ktoré má čo povedať súčasným i budúcim čitateľom.