Prvý slovenský preklad z tibetčiny. Prekladateľ Martin Slobodník v spolupráci z poetkou Vierou Prokešovou preložili nádherné básne 6. dalajlámu (16. st.). Krátke a nesmierne milé štvorveršia dopĺňajú ilustrácie Roberta Bielika, ktorý v Tibete niekoľko mesiacov žil. Väčšinou ide o ľúbostnú poéziu, ktorú prestupuje príroda, či náboženstvo.
Tanec pochybností je poetickým skúmaním nebezpečných stavov mysle, presvedčení a postojov na ceste za osvietením a duchovnosťou. Kto hľadá pravdu a múdrosť, pochybnosť by mala byť jeho stálym sprievodcom
V Bielikovej poézii sa najvýraznejšie zo všetkých autorov „barbarskej generácie“ prejavuje problém príslušností, ich hľadania a definovania. Pohyb od extatických stavov k pokore, vyjasňovanie si vlastných postojov, syntéza viet z populárno-vedných publikácií a učených scholastických dišpút, prebujnená intertextualita a košatá syntax robia z Bielikovej poézie recepčne náročné, hermeticky uzavreté texty. Inšpiráciu tajnými knihami, bogomilskými apokryfmi a inými herézami preniká potreba nájsť pravú vieru. Hľadanie jej pravej miery je ústrednou témou autobiografickej prózy Ukrižuj sa!
Maliar a básnik má za sebou už 6 kníh, ale o tejto básnickej zbierke hovorí, že je to jeho najkrajšia. Štvorveršia sú inšpirované domovom, ale najmä pobytom v cudzine. Väčšinu básní autor napísal v Južnej Amerike. Knihu si sám aj ilustroval resp. ako ilustrácie sme použili autorove farebné oleje.
Bielikove zvláštne, filozoficko-poetické texty si vyžiadali aj zvláštny, osobitý tvar, pripomínajúci síce niekedy svojou nespútanou fantáziou Rimbauda (Sezóna v pekle), no v oveľa väčšej miere mystické texty siahajúce od Biblie až po heretikov rôzneho formátu a strihu. Svet je tu prefiltrovaný do symbolických, mnohovýznamových obrazov, vízií a symbolov, ktoré chcú vysloviť akési vnútorné, naliehavé a burcujúce posolstvo. (Ivan Mojík)
Zbierka je pokusom o autentickú, miestami až chirurgickú reflexiu seba a sveta, pričom oba póly v básnikovom chápaní splývajú. Poetika bez metafor a exaltovaných obrazov sa vyznačuje strohosťou a snahou verbálne pomenovať to, čo nám ešte hranice jazyka umožňujú, prípadne odkázať k tomu, čo leží za touto hranicou. Autorovo videnie sveta je poznačené citlivosťou voči bolesti, ktorú vníma ako konštantnú vlastnosť existencie spoločnú pre všetkých. Zbierkou autor plynule pokračuje v poézii, ktorou sa prezentoval už v predchádzajúcej zbierke Akoby niekto nahlas mlčal (Petrus, 2013).
Je noc a v Tabuku sa zažínajú svetlá. Z balkóna môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab ležiacej v juhovýchodnej časti Sinajského polostrova pozorujem rovnaký obraz už druhý mesiac. Už druhý mesiac premýšľam, ako napísať text, v ktorom by som sa vyhol prvej osobe. V ktorom by som sa vyhol všetkým osobám. Text neosobne presný bez metafory a prirovnania, text priezračný a prostý ako odraz na hladine tunajšieho mora, píšem a už si protirečím. Neodhadzujem, obrazne povediac, rebrík, len čo sa po ňom dostanem hore, ba nevystúpim ani na jeho prvý stupienok, pretože neviem, ktorým smerom sa vystupuje a ktorým sa schádza nadol. "Neprď vyššie, ako máš riť." Odporúča múdre francúzske príslovie, čím chce azda naznačiť, že dokiaľ to nejde ináč, bude rozumné zostať pri tom, čo je. Nasledujúc vnútornú afinitu podmienenú pamäťou predkov, upúšťam od svojho úsilia a zostanem pri všetkom, čomu som sa chcel vyhnúť, no hlavne pri tom, čo som chcel obísť najviac a čo sme navyknutí s takou ľahkovážnosťou, krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať "ja"... Autor
