Valentín Beniak Book order (chronological)

Zväzok Slovenský Igric sa búri aj žalostí obsahuje najúplnejšie vydanie Beniakových Igricovských spevov, v takej podobe, v akej doteraz nevyšli. Prvé dve časti – Igric a Igric a Mária (v Hamadovom Igricovi vyšla pod názvom Prach a popol) – patria k vrcholu Beniakovej tvorby, jednak ľudskou problematikou, jednak umeleckou vituozitou. Úvodnú štúdiu napísal prof. Július Pašteka.

Veľkolepá básnická skladba Igric ponúkaná čitateľovi v tomto obnovenom vydaní obsahuje knihu Igric z roku 1944 a ďalšie tri igricovské cykly (Márnica, Popol a prach a Nový spev igrica) z rokov, keď Beniak nemohol publikovať. Prvý raz ako celok vyšla roku 1968 v hamadovskom vydaní. Teraz sú do vej prevzaté Šmatlákove úpravy z roku 2000 a je nanovo zredigovaná. Autor v týchto veršoch trvalej hodnoty aktualizuje vo svojej básnickej autoštylizácii dávnu igricovskú tradíciu. V časovo a tematicky nadväzujúcich štyroch cykloch hlboko osobne reflektuje ťaživú a znepokojivú spoločensko-historickú situáciu z obdobia prvej Slovenskej republiky i potom po vojne a nástupe komunistického režimu. Povolaný a vedomý si svojho povolania, veď bol "cechmajstrom igricov" na Slovensku, stavia sa pritom v mene Poézie na obranu básnickej tvorivosti, proti jej znehodnocovaniu oportunným, politicky motivovaným konaním.

Akokoľvek sa V. Beniak opakovane potvrdzoval ako básnik rodu, vždy bol vzdialený od úzkoprsého postoja kultúrne izolovaného nacionalistu, ktorý nevidí, nepozná a nedocení duchovnú kultúru iných národov. Aj záverečná štúdia Jána Gavuru sa dotýka citlivých miest spojenia básnictva a politických osudov národa. A dotýka sa ich citlivo. Vyhýba sa vyexponovanej dvojpólovosti: nadšeného "za" alebo odmietavého "proti", za ktorými by sa opäť dala tušiť ideológia alebo ignorovanie zložitosti historického obdobia. Ostatne, takto potvrdzovaný i zatracovaný bol básnik počas svojho života a oba ideologicky motivované postoje spoločnosti si vyžiadali následnú "korekciu deformovanej predstavy o živote a diele V. Beniaka." Ján Gavura pristupuje k otázke nadosobného poslania básnictva najprv zvonku, cez básnikov iných národov, T. S. Eliota alebo Cz. Miłosza. Následne sa vecne, s vedome budovaným odstupom a so snahou o porozumenie pokúša o fenomenologickú interpretáciu tejto ťažiskovej polohy Beniakovej poézie v súhre s presvedčeniami básnika a s jeho životným svetom. J. Gavura nechce zahládzať disonancie, ktoré pritom vyvstávajú.(Edita Príhodová, text zo zadného prebalu knihy)