Presentingsix of Slovakia's leading poets - Jan Buzassy, Mila Haugova, Kamil Peteraj, Daniel Hevier, Peter Repka and Ivan Strpka - with an introductory essay by Igor Hochel which sets the poets within a wider literary context. This is a bi-lingual edition, with the Slovak original and John Minahane's translation into English on facing pages.
Konštantínov Proglas obohatený o preklady a interpretácie súčasných slovenských básnikov (Feldek, Buzássy, Haugová, Zambor, Džunková, Kuniak, Hevier, Ondrejička, Ondrejková, Jurolek, Podracká). "Lebo sú bez kníh nahé všetky národy."
Posledná zbierka veľkého slovenského básnika je striedma i farebná zároveň. Poeta, len pre neho typickým spôsobom, dokáže uchopiť bežné a každodenné veci u prekvapiť čitateľa svojim uhlom pohľadu. Ilustrovala Kyra Munk-Matuštíková.
Básnická skladba Jána Buzássyho Bazová duša bola napísaná roku 1978 ako výsledok hľadania čistých priestorov pre život človeka. Desať rokov po násilnom narušení reformného úsilia spoločnosti ostala nedotknutá už iba príroda a hudba, ktoré básnik tematizuje vo všetkých knihách toho obdobia Rozprávka (1975), Znelec (1976), Rok (1976) či Ľubovník (1979). Bazová duša má v tejto postupnosti osobité miesto, pretože sa podujíma nájsť odpoveď na otázku, ako vzniká báseň, z akých neviditeľných prameňov sa napája túžba a potreba vyjaviť svoje pocity a vyplniť prázdno, ktoré osamelého človeka dokáže obklopiť. Buzássyho intuícia preniká aj tam, kde ako ľudia nemáme prístup, a básnikova metafora nečakane nadobúda poznávaciu platnosť. Z nenápadnej bibliofílie, ktorá vznikla pri príležitosti Hviezdoslavovho Kubína ʻ78, sa stal malý manifest slobody tvorby s nadčasovým umeleckým odkazom. Knihu ilustrovala slovenská výtvarníčka Alena Adamíková.
Básnická zbierka autora mladej generácii nie úplne neznámeho.
Jána Buzássyho ako básnika čistých tónov veľmi predstavovať netreba. Básnická zbierka Nábrežie obsahuje 82 básní z posledného autorovho obdobia. Vychádza k životnému jubileu – 82 rokov. Knihu sprevádzajú farebné ilustrácie autorovho priateľa Pavla Vilikovského, ktorého poznáme zatiaľ ako úspešného prozaika. Edične knihu pripravil a doslov k nej napísal Erik Ondreička.
Dezső Kosztolányi (1885-1936), básnik, prozaik, literárny kritik a publicista, patrí k skupine spisovateľov, ktorí na prelome storočia položili základy modernej maďarskej literatúry. Jeho historický román Krvavý básnik Nero (1922) je skvelou štúdiou vnútorného myšlienkového sveta samovládcua despotu, ktorý netúži byť veľkým politikom, ale veľkým básnikom, pričom je aj v jednom, aj v druhom len úbohým diletantom. Jeho diletantstvo v spojení s neobmedzenou mocou prerastá do šialenstva a Nero, utrýznený bezobsažným umeleckým nepokojom, dá v básnickej žiarlivosti a pomatenosti zavraždiť básnikov, ku ktorým boli múzy milostivejšie, vlastnú matku i manželku a napokon aj svojho starého učiteľa Senecu, „toho majstrovsky klzkého dvorana a sofistu, ktorý je napriek všetkému predsa len skutočným filozofom a naozaj veľkým literátom", ako ho vo svojom liste, vzdávajúcom hold Kosztolányiho umeleckému majstrovstvu, charakterizoval sám Thomas Mann. Cez postavu Nera, cez jeho mravný a telesný úpadok stvárnil Kosztolányi aj rozpadajúcu sa Rímsku ríšu, rozhlodanú anarchiou, strachom a chaosom. A práve v tom, že Kosztolányi poukazuje na hodnoty pošliapané v prachu a dovoláva sa ich vzkriesenia a obnovy, tkvie silné posolstvo jeho románu.
