Juraj Šebo Book order (chronological)

O leteckých esách z druhej svetovej vojny sa napísalo množstvo kníh, prevažne od nemeckých autorov. Títo hrdinovia sa vrhali do akcií proti nepriateľským cieľom, zatiaľ čo civilné obyvateľstvo, ktoré trpelo bombardovaním, zostávalo v pozadí. Protitankoví strelci, zameraní na vojenské ciele, sa stali novými hrdinami v kontexte tankových jednotiek, ktoré dominovali vojne. Medzi nimi bol aj Gustav Wendrinský, Bratislavčan, ktorý slúžil v rokoch 1940 až 1944 u Waffen-SS v 8. SS Kavallerie Division Florian Geyer. Počas ústupových bojov v Rusku zničil 45 nepriateľských tankov jediným kanónom, čo je najvyšší počet tankov zničených jedným protitankovým delom v tejto vojne. Niektorí čitatelia môžu knihu chápať ako oslavu Waffen-SS, avšak autor sa snaží ukázať, že aj títo vojaci, hoci spáchali zločiny, boli výnimoční bojovníci. Mnohí z nich, vrátane Wendrinského, plnili svoje úlohy bez účasti na vojnových zločinoch. Jeho meno tak zostáva synonymom pre protitankové eso, pričom odráža komplexnosť vojenských realít tej doby.

A tam kde svoju nebeskú púť zakončil Helios, pokračuje Phobos... Práve neveriaci Tomáš údajný neverec sa najhlasnejšie dovoláva hmatateľného dôkazu, na ktorom by spočinul jeho intelekt. Pevného prístavu jeho viery, kde by mohla jeho potreba uctievať bezpečne zakotviť. Vôbec nie je nedôverčivý či vedecký, toť kvalita pravého neverca pohana. Neveriaci Tomáš je niekto, kto veriť chce a veriť potrebuje, len koná opatrnejšie, pretože ho už niekto niekedy poriadne dobehol a on sa nepekne popálil tak ako skúsenosťou poučená líška, ktorá dôkladnejšie skúma okolie návnady prv, než sa na ňu vrhne. Nad každým, akokoľvek bedlivým neveriacim Tomášom nakoniec sklapne (na neho) nastražená pasca. Inštinkt a intuícia Sú chladné pochmúrne dni, kedy ťažké hmly neistoty a nedôverčivosti sadnú na všetko vôkol, na všetky naše nádeje a ambície. Sú to dni otupenia našich inštinktov, zastrenia našej intuície dočasnej absencie vôle. Potom sú dni, keď nám všetko ide od ruky ako po masle, keď cítime nadmieru síl a sebadôvery, kedy ani na chvíľu nezapochybujeme, že by veci mohli ísť inak, než chceme. Predtucha zdaru našich slnečných dní, dní vysokého tlaku je predzvesťou prílivu našich nahromadených síl, vlnobitia našej vôle.

Autorovo rozprávanie o kaviarňach, krčmách a viechach, tak ako ich zažil v mladosti – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Príbeh Arnošta Rosina je nepochybne zaujímavý a plný napätia. Ešte pred vojnou žil tak, ako snáď každý mladý židovský chlapec. Aj on si chcel splniť svoje sny a túžby. Spájali sa s Palestínou, budúcim domovom všetkých židov. Cez deň pracoval a po večeroch študoval, chystal sa do zeme zasľúbenej. Možno by sa mu to aj podarilo, nebyť prekliatej protižidovskej politiky, ktorú presadzovala vtedajšia slovenská vláda. Príkaz znel: Slovensko musí byť očistené od Židov! Mladého Rosina stihlo to, čo desaťtisíce ďalších: zberný tábor v Žiline a transport do Poľska. To, na rozdiel od Slovenska, bolo okupované nemeckými vojskami. Jeho konečnou stanicou bol Auschwitz. Zaregistrovali ho. Na ruku mu vytetovali číslo 29859, ktoré používal namiesto svojho mena. Do smrti si ho zapamätal. Nasledovala dennodenná tortúra, ktorá rýchlo strácala podobu života a menila sa na utrpenie. Keď ako stovky ďalších dostal aj on týfus a zmietal sa vo vysokých horúčkach, po prvýkrát sa pri ňom zastavili snáď všetci svätí. Náhoda chcela, že mu svitla nádej. A nielen raz. Z choroby sa vystrábil, zo zapisovateľa v kameňolome sa stal kápo, ktorý mal slušný prehľad o dianí v lágri. Áno, konfrontovali ho kvôli úteku Wetzlera a Vrbu. Podozrievali ho, že im pomáhal.

Čitateľsky atraktívna kniha s témou zachytávania, rozvíjania a vybrusovania myšlienok je určená pre tých, ktorí z plných pľúc vdychujú neradostnú atmosféru dneška, plnú negatívnych správ a joboviek. Je určená aj milovníkom obrazov. Stačí otvoriť knihu a budú v obraze. Autor, klon mr. Beana a Dostojevského Idiota, ponúka vyhranený, individuálny pohľad na zásadné otázky bežného života.

Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, bol jedným z miliónov osvienčimských väzňov a jedným z tých, ktorým sa podaril útek z tábora smrti. Ušiel spolu s Poliakom Czieslawom Mordowiczom podobným spôsobom ako krátko pred nimi Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. Bol spoluautorom správy, ktorá ukázala svetu čo sa v skutočnosti v koncentračných táboroch deje.

Kniha je prepracovaná verzia (remake) knihy Budovateľské 50. roky, ktorá vyšla v roku 2010 a autor za ňu dostal cenu kritiky Zlaté pero. Juraj Šebo napísal knihu o svojej rannej mladosti, ktorú prežil ako žiak základnej školy, ako pionier. Autor spoľahlivo a hodnoverne zaregistroval a zapísal mladícke skúsenosti, ale aj pochabosti, zážitky a príhody neľahkej doby, ako živé a dôveryhodné, hoci v čomsi aj náhodné svedectvo, teda akýsi intímny pohľad mladého človeka na veľké dejiny, plný chceného aj nechceného dobového humoru, ale už aj vznikajúcej okolitej socialistickej biedy. Bola to doba, keď sa stavali mosty na východ, keď sa kalila oceľ, hľadali sa rýmy na slovo Stalin, ale aj doba, keď Werich nakrúcal klasické rozprávky, počúvali sa zakázané vysielačky a počúval sa rokenrol. Kniha poslúži ako smutno-smiešny dokladový materiál o tamtej dobe, a o tom, ako bolo a ako sme žili.

Tridsiate roky. Z pohľadu udalostí dosť dramatická doba, poznačená svetovou krízou, predvojnovým stavom, ale i novými technologickými vymoženosťami ako rozhlas a film. Medzi médiami dominovali noviny a časopisy. Rád listujem v starých, zožltnutých novinách a časopisoch. Človek v nich nájde niečo, čo sa v učebniciach nikdy nedozvie. Na prvých stránkach sú väčšinou reakcie na hlavné udalosti v krajine a v meste, ale ďalej sa nájdu i stopy naozajstného života – škriepky, reakcie, inzeráty, kritika, skrátka veci, ktoré ľudí bežne v tej dobe trápili. Niekedy vznikne spolu s dobovými fotografiami celkom zaujímavý materiál.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.

Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva. Neskôr ako desaťročný som chodieval na Tehelné pole spolu s kamarátmi. V tej dobe televízia nebola, takže poriadny futbal sa dal pozerať len na Tehelnom poli. Pamätám si na ovešané električky i na jednotlivých hráčov. Boli to zlaté časy! Milan Lasica. Kapitoly: Tu sa kopala história, Osobnosti, ktoré stáli pri zrode štadióna, Tehelné pole a diváci, Zápasový kaleidoskop Tehelného poľa, Paberky z Tehelného poľa, Povedali o štadióne, Ostávajú v spomienkach, Koniec jednej legendy. Prvé vydanie.

Narodil som sa v kapitalizme, väčšinu života som prežil v socializme a záver prežívam opäť v kapitalizme. Kruh môjho života sa z pohľadu režimov uzavrel. Napísal som niekoľko kníh rozdelených podľa dekád môjho života. Vzhľadom na svoj vek už nepredpokladám, že by som mohol pokračovať v ďalších desaťročiach. Nedávno som čítal správu v novinách, že slovenská rocková kapela Tublatanka chce vydať "bestofku" zo svojho doterajšieho pôsobenia na hudobnej scéne. Uznávam, samozrejme, že po toľkých albumoch je to celkom pochopiteľný krok. Ak má na to interpret dostatok hitov, alebo dostatok silných momentov vo svojej kariére, prečo nie? Inšpirovaný Tublatankou som sa rozhodol vytvoriť svoje vlastné literárne Best of. Problém bol, ako pri všetkých mojich knihách, nájsť výstižný názov. The best of som hneď zavrhol. Nie som lajfstajlový typ a anglicizmy bytostne neznášam. Druhý názov, ktorý mi napadol, Tie moje desaťročia, zaváňal nezdravou nostalgiou. Raz nadránom to prišlo: nazvem to Najlepšie z môjho života. A je to.

Malá obec Budmerice na úpätí Malých Karpát neďaleko Bratislavy má bohatú históriu. Obci dominuje pálffyovský kaštieľ, ktorý sa v druhej polovici 20. storočia navždy zapísal do našich kultúrnych dejín ako Domov slovenských spisovateľov. Niekoľko generácií spisovateľov tu vytvorilo svoje diela, stretávali sa na literárnych podujatiach s umelcami z celého sveta. Autor zozbieral množstvo fotografií, faksimilií rukopisov, ale najmä autentické spomienky spisovateľov a osobností. Z množstva detailov a spomienok na každodenný život v kaštieli sa autorovi podarilo zachytiť genius loci Budmeríc v časoch najväčšej slávy, keď tu ešte umelci tvorili svoje diela.

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

V prvej dekáde 21. storočia sa objavujú rozličné názory a trendy, od šrotovného po diskusie o demokracii a biopotravinách. Mladšia generácia sa sústreďuje na technológie, pričom rýchlosť zmien je ohromujúca. Každý rok prináša nové modely áut, technológie, reklamy a kultúrne udalosti, pričom lokálne katastrofy sa stávajú globálnymi témami vďaka médiám. V porovnaní s privatizačnými a národoveckými deväťdesiatymi rokmi, ktoré majú svoj špecifický odtieň, sa súčasnosť zdá byť bez poézie. Politické figúry ako Bush, Putin či Dzurinda nevyvolávajú hlboké city. Zomiera pápež Ján Pavol II. a do Bieleho domu prichádza Barack Obama, zatiaľ čo Slovensko sa integruje do EÚ a NATO. Napriek súčasným krízam sa zdá, že Európa zažíva historicky najlepšie časy. Avšak, finančné trhy sa podobajú na kasíno, oddelené od reálnej ekonomiky, a systém sa začína rútiť. Politici na Slovensku budovali svoju moc viac ako 20 rokov, no ich "veža" sa začína kymácať. Čaká sa len na vytiahnutie poslednej karty, po ktorej sa všetko zrúti ako domček z karát.

Socializmus skončil. Deväťdesiate roky priniesli eufóriu politických zmien. Zrazu sme mohli bez problémov cestovať do zahraničia, protestovať na uliciach, pozrieť si filmy či kúpiť knihy označované ako trezorové alebo zakázané. Emigranti mohli po rokoch znovu navštíviť svoju vlasť. Mnohí ľudia sa chopili šance a začali podnikať či pôsobiť v politike. Národ sa rozdelil na úspešných a menej úspešných. Luxusné auto sa stalo znakom úspešnosti. Nastalo trhové hospodárstvo, liberalizácia cien a uťahovanie opaskov. Idolmi doby boli hviezdy seriálu Beverly Hills – Brandon a Brenda, bola to éra krikľavých farieb, sympatických mladých ľudí z televíznych obrazoviek, ktorí sa nám snažili predať „WS krouhač“, éra pevných liniek a mikín obviazaných okolo pása. V deväťdesiatych rokoch naklonovali dinosaury a potopili filmový Titanik. Bola to doba, keď deti skákali medzi panelmi gumu, kým ich rodičom skákali po hlavách iné „gumy“. Bol to čas šiltoviek, diskiet, chlapčenských a dievčenských skupín. Desaťročie nádeje, polarizácie a gýču.

Úspěšný slovenský autor netradiční literatury faktu, který na slovenském trhu zaujal publikacemi o jednotlivých dekádách minulého století, napsal knihu blízkou i českému čtenáři. V bestselleru Zlaté 60. roky autor čtivým, vtipným a ironickým způsobem ukázal svou sílu, když píše o životě v socialismu z pohledu obyčejného člověka. Jak sám říká, o mrtvém psu se nekope, ale dá se o tom psát. Kniha O socialismu s láskou zahrnuje autorův pohled na 50. a 60. léta, která jako dospívající mladík částečně prožil v Praze. Vyprávění není uspořádáno podle dějepisných pravidel, ale fanfaronství faktů je fascinující. Ocitáme se ve víru událostí, potkáváme typické postavy a postavičky mikrodějin, navštěvujeme staré pražské hospůdky, procházíme Starým Městem, plavíme se po Vltavě, hrajeme stolní fotbal a vzpomínáme na rozhlasová nedělní rána či sovětské filmy. Juraj Šebo, se skvělým archivem paměti, provází čtenáře originálními vzpomínkami plnými informací, dokumentů a fotografií. Autorova schopnost vytáhnout charakteristické momenty přináší vzpomínky nejen na zlobu a nespravedlnost, ale především na drobné radosti, které zpestřovaly šedivý život, kde bylo téměř vše „zakázané“ a originální dobré.

Po zlatých 60., normálnych 70. prichádzajú reálne 80. roky. Málokto ešte do polovice 80. rokov veril v zmenu. Niečo však viselo vo vzduchu. Starú garnitúru v Kremli vystriedal Gorbačov, na západe Reagan s Thatcherovou pritvrdili, pápež Ján Pavol II. prinášal nádej nielen veriacim. Šebo nám však podáva aj množstvo detailov z každodenného života. Jeho kniha vystihuje farby, vône, chute a pocity tej doby.

Bratislavská lýra, Džezové dni, koncerty, Dunajský pohár, Incheba, Flóra, divadlá, tradičné aj netradičné plesy a bály, tanečné večierky, venčeky, stužkové, beánie, súťaže v spoločenskom tanci, šachové turnaje, hvezdársky krúžok a množstvo iných spoločenských podujatí je úzko spätých s PKO. V týchto priestoroch vznikala slovenská populárna hudba, mnohí speváci, speváčky a skupiny začínali práve tu. Vypredať koncert v PKO bolo snom pre každého. Po vyše polstoročí je PKO – Park kultúry a oddychu – odsúdený na zbúranie. Juraj Šebo zachytil genius loci tohto výnimočného miesta, zozbieral množstvo fotografií, autentických spomienok a výpovedí osobností.

Voľné rozprávanie o dobe, zážitkoch, významných miestach, postavách a postavičkách, ktoré pomaly upadajú do zabudnutia. Aké vlastne boli 70. roky? Po zlatých 60. rokoch boli pre mnohých obdobím beznádeje. Začali sme sa uzatvárať pred svetom a v súkromí sme trpeli sklamaním z nenaplnených ideálov. Život sa spomalil. Práca, krčma, cez víkend chata alebo záhradka. 70. roky mali nové modly: Sex pistols, Black Sabath, Doors, ABBA, u nás Varga, Ursiny, Elán, Marika Gombitová, Modus, Karol Duchoň a ďalší. Rusi s Američanmi podpísali dohody o odzbrojení v Helsinkách, vo Vatikáne zvolili nového pápeža, o Charte 77 sa dozvedáme, až keď Gott a Pilarová podpísali Antichartu, počúvame Slobodnú Európu. Deti vyrastali v panelákoch a vedia, že v škole nemajú hovoriť to, čo počuli doma. Reálne sa pracovalo iba na fuškách a všade sa kradlo. Mladí mali nové priority: plagát z Brava, nahrávky z burzy, rifle z Tuzexu za bony od veksláka, počúvali Rádio Ö3 a na koncerty chodili do Budapešti. 60 km vzdialená Viedeň bola ďalej ako Ulanbátar. Namiesto socializmu s ľudskou tvárou tu bol "socializmus plného taniera". Začalo fungovať RVHP "(Radujme sa, Veseľme sa...H...o máme, Podeľme sa!). Humorný, ale pravdivý pohľad na jedno desaťročie.

Vrátime sa o viac ako štyridsať rokov späť, aby sme vychutnali pôvaby a atmosféru staršej a veru aj originálnejšej Bratislavy ako je dnes. Zažijeme neopakovateľný závan slobody a nádeje, ktorú potom tak brutálne potlačili sovietske tanky a doničil normalizačný komunizmus. Autor spomína mnoho vecí, na ktoré sme už dávno zabudli, miesta, kam sa chodievalo, ľudí, udalosti, detaily každodenného života, ktoré odvial čas do nenávratna. Ako spomína Milan Lasica: "Šesťdesiate roky boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate - to je moja charakteristika 60. rokov. V roku 1967 ma najviac ovplyvnilo, že som si kúpil Fiat 600 D. Na to, že som nikdy predtým žiadne auto nemal, to bolo dobré auto. Vtedy leteli Beatles - je jasné, že to počúval každý, tomu sa nedalo uniknúť. Pokiaľ ide o módu tohto obdobia, nosili sa úžasné košele, ktoré nebolo treba žehliť - len sa vyvesili na vešiak a uschli. Volali sa dederónové lebo boli z DDR. To bol posledný výkrik módy z východného Nemecka. Okrem toho boli v móde takzvané šustiaky - to boli pršiplášte, údajne nepremokavé, a keď ste si ich vyzliekli, dali sa zložiť do malinkého vrecúška a celé sa to dalo strčiť do vrecka. Absolútny zázrak."