Ladislav Tkáčik Books

Calling an epoch Middle Age already involves some sort of judgment. But Middle Ages represent a historic period, in which the identity was established, which was denied by the renaissance, modern world and which however is now being discovered again in its sense and beauty. It is a period in which a co-existence between faith and intellect, between ecclesiastical and profane culture was possible. It was a varied living space in which philosophy, mystique and practice could exist side by side. It is a world which is lost today and which we can get a hold of again only by intellectual appropriation.

To be confronted with a text can lead us to open our own living world, to its expansion and saturation with something new or even with something else, something unpredictable. What then makes a human a human? Can philosophical hermeneutics say anything about that? It can! «Language is the real centre of a human being… The human is a real, as Aristotle used to say, being who has language» (Hans-Georg Gadamer). What makes a human a human is the fact that internal reflection is performed behind his voice. This is the most original topic of philosophical hermeneutics.

Publikace mapuje vybrané podoby proměn pojetí svobody od antiky po současnost. V historické části knihy je prostor věnován antickému myšlení (od Aristotela přes helénismus až k pozdní antice), řecké i latinské patristice (Órigenés a Řehoř z Nyssy, Julián z Aeclana a Augustin), středověku (Jan Duns Scotus), období renesance (Paracelsus) a osvícenství (Kant). V části zaměřené na filosofii dvacátého století a na současné koncepce se jednotliví autoři zabývají myšlením Emmanuela Lévinase, Hannah Arendtové a Bernarda Williamse. Pozornost je věnována také fenomenologickému přístupu, personalismu a vybraným dílčím problémům: koncepci všeobecných práv a svobod, filosofickému poradenství, tématu prvního hybatele i problematice neurobiologické.

Trnavská univerzita v Trnave v priebehu dvoch rokov oslavovala dve významné výročia. V roku 2010 to bolo 375. výročie založenia starobylej Trnavskej univerzity pôsobiacej v Trnave v rokoch 1635 – 1777 a rok 2012 bol rokom pripomenutia si jej dvadsaťročnej novodobej histórie. Keď kardinál Peter Pázmaň v roku 1635 zakladal Trnavskú univerzitu, netušil, že jeho želanie vybudovať univerzitu povedie k jej 142-ročnej existencii. Študovali na nej Slováci, Maďari, Chorváti, Nemci, Sedmohradčania, Rumuni a ekonomicky ju udržiavalo slovenské prostredie. Starobylá Trnavská univerzita dodnes inšpiruje a umožňuje vedecké bádanie o jej dejinách, jej inštitúciách, univerzitnom kostole, observatóriu, botanickej záhrade, tlačiarni, jej rozsiahlej knižnej produkcii a o mnohých významných osobnostiach, ktoré na nej pôsobili. Oprávnene možno byť hrdým, že v Trnave pôsobila významná univerzita, ktorá dokázala povzniesť vzdelanosť slovenského národa, ovplyvniť atmosféru Trnavy a presláviť ju v celej strednej Európe.

Knižný rozhovor, ktorý sa Vám dostáva do rúk, mal byť pôvodne omnoho skromnejším. Mal reflektovať profesorovo životné jubileum, ktoré oslávil 23. januára 2016 a reprezentatívne trojzväzkové súborné vydanie profesorových filozofických štúdií. Rozhovor sme začali plánovať v lete roku 2015, no kvôli práci na 'Filozofických štúdiách' sme ho začali až v januári tohto roku a chceli ho publikovať v časopise Ostium. Kvôli operatívnosti sme zvolili formu dopisovania si. Formuloval som otázku a odpoveď viedla k položeniu ďalšej. Virtuálny rozhovor sa však aj vďaka zvolenej forme rozrástol tak, že už v začiatkoch sme opustili možnosť jeho časopiseckého publikovania. Dúfam však, že aj napriek istej sterilnosti, ktorá je často daňou za možnosť precíznejšieho písomného formulovania, si takto zachytený rozhovor uchováva črty osobného zaujatia, výrazu a vášne, ktoré naopak, v akademickom písaní možno vidieť len vzácne. Snáď sa nám do istej miery podarilo zachytiť pohyb myslenia, siločiary a ohniská skúseností, ktoré nie sú dnes docenené a súčasníkom tak často unikajú!

„Človek je tak, že býva, či natoľko, nakoľko býva. Bývanie je totiž základným ľudským bytostným rysom. Žiaľ, bytnosť bývania nám zostáva skrytá, zastretá a zabudnutá natoľko, nakoľko náš pohľad lipne výlučne na geometrických, utilitárnych či estetických možnostiach zastavaného priestoru. Bytnosť vecí sa často ani nedostane k slovu. Je teda na mieste spytovať sa na to či, ako a do akej miery architektúra, aj kapucínska architektúra a historický kláštor v Pezinku ako konkrétny priestor a miesto opatrujú existenciálne súvislosti ľudského života.“ - Autor, člen rehole kapucínov, sprvu analyzuje a interpretuje fenomenologické prístupy k architektúre a bývaniu, následne skúma a analyzuje historické súvislosti vzniku kapucínskej historickej architektúry a staviteľstva a v závere skúma konkrétny priestor - kapucínsky kláštor v Pezinku, kde sa kapucíni usídlili v roku 1674 - prvý kláštor kapucínov založený v Uhorsku.

Kniha pripravená pedagógmi humanitných odborov Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave pri príležitosti 25. výročia jej obnovenia. Texty venované dejinám humanitných katedier - Katedre dejín a teórie umenia, Katedre etiky a morálnej filozofie, Katedre filozofie a Katedre klasických jazykov - predchádza kritická štúdia Ladislava Tkáčika o nelichotivej situácii humanitných vied na dnešných univerzitách a v súčasnej spoločnosti.

júna 2024 si pripomíname 350. výročie uvedenia prvých kapucínov do Pezinka, 350 rokov ich prítomnosti uprostred konkrétnej krajiny, na jednom mieste, v jednom z pôvabných miest na úpätí Malých Karpát. Autor knihy mapuje prvé stopy kapucínov na našom území od konca 16. storočia i jednotlivé kroky, ktoré vyústili do ich usídlenia v Pezinku, ktorý sa stal prvým miestom v Uhorsku, s ktorým natrvalo spojili svoj život i pôsobenie. Autor, kapucín a filozof, tvrdí, že krajina i mesto sú ako text, ktorý je potrebné čítať, ktorý je potrebné sa naučiť čítať a že len tak nám krajina sprístupní príbeh, ktorý je našim príbehom, ktorý sa stane našim príbehom.

Kniha mapuje prvé stopy kapucínov na slovenskom území, ktoré viedli k ich prvému usídleniu v Pezinku v roku 1674 a v Bratislave v roku 1676, zakladanie kláštorov, pohnuté dejiny slovenských bratov a slovenských kláštorov v 20. storočí i obnovu ich života po roku 1989. Autor rámuje komplikovaný a vzrušujúci európsky františkánsky i kapucínsky príbeh rádovou spiritualitou a čitateľa necháva nahliadnuť do vlastných kapucínskych inšpiračných prameňov. Dnes má slovenská provincia 67 bratov, 7 kláštorov a domov na Slovensku a jeden na Islande.