Bibiana Wallnerová Books

Táto kniha je román. Teda nie dokument. No, i keď mená sú zmenené a nie všetko je doslova tak, ako sa stalo, podobnosti nie sú náhodné. Mnoho osôb a udalostí som opísala podľa mojich autentických zážitkov. 60 rokov som sa chystala napísať túto knihu. R. 1951 som bola som najmladšou väzenkou Štátneho súdu. Málokto z tých, s ktorými som prežila svoje „kriminálne“ roky, je ešte nažive. Venujem túto knihu pamiatke svojich rodičov, svojej sestry, svojho manžela a všetkých, s ktorými som bola zavretá, a ktorí sa tejto knihy nedožili.

Mongolské rozprávky - Mongolská ľudová rozprávka vždy poučí, pred niečím varuje, potláča hlúpe správanie, odsudzuje jednu a udobruje druhú stránku života. Robí to jednoducho, pokojne, bez vtieravého moralizovania. Je obrazom mongolského ľudu a umeleckým výrazom jeho tvorivosti a fantázie.

Bol to symbol mŕtveho orla, ktorý sa vyskytoval na rímskych náhrobkoch. Malo to vztýčené krídla a ovisnutú hlavu. Sigillum mortis. pečať smrti. Povedal mi, že všetko, čo teraz robím, robím pod pečaťou smrti. Potom mi prikázal ošúpať veľký zeler a nastrúhať ho do tej mrkvy a cvikly. „Všetko, s čím sa odteraz budeš zaoberať bude niesť pečať smrti. Budeš bojovať so smrťou." Nepovedal mi, že zvíťazím. Ani že to všetci moji blízki prežijú. Bolo po hre úsmevnej autorky, ktorá sa celé desiatky rokov tvárila, že smrť neexistuje a všetko nakoniec dobre dopadne. Bolo to veľmi smutné popoludnie a najsmutnejší šalát, aký som kedy robila.

Vývoj nie je všemocný mechanizmus, ktorý by umožňoval, aby sa organizmus človeka prispôsobil stále ťažším a ťažším podmienkam, a to bez následkov. Niekedy si predstavujem, ako asi by reagoval stredoveký človek, keby sme ho tak normálne srdečne pohostili. Nejaký ten poldecáčik na úvod, hovädzia polievočka, a dajme tomu poriadny rezeň s výborným zemiakovým šalátom. V kombinácii so zamoreným ovzduším, naším každodenným stresom, ktorý si hlavne sami vyrábame a to v rôznych podobách, so smogom, ktorý máme hoci len z dopravných prostriedkov vo forme viac alebo menej jedovatých plynov v množstvách ktorým aj tak neveríme, by tento stredoveký nešťastník neprežil. Ľudský organizmus sa od stredoveku až tak zásadne nezmenil. Zato sa zmenili podmienky, a to dôkladne. Aby sme to prežili, musíme my sami niečo robiť. Ale čo? Napriek tomu, že som vedec a zaoberám sa otázkami prenosu signálov medzi bunkami v ľudskom organizme, mne cestu ukázala pani Bibiana Wallnerová. Tomáš Dobránsky