Dalimír Stano Books

Autor Diabolských balád siahol po všedných myšlienkach, až vytvoril zaujímavé dielko básní, ktoré Vás chytia za srdce, pohladia dušu, otvoria oči v úžase nad napísaným dielkom.

Dávid Wolf je pseudonym slovenského básnika. V básňach Nedoručenej pošty sa autorovi podarilo prepojiť skúsenosť vychádzajúcu z priestoru s konkrétnymi lyrickými, zemepisnými a ľudskými súradnicami a nadčasovými univerzálnymi úvahami o zmyúsle vlastnej existencie. V priezračných básňach sa odráža dôvera v jednoduchý básnický obraz bez módnych tendencií, ktoré často iba odvádzajú pozornosť. Wolfove básne vsádzajú odhaľujúcu, pritom stále cudnú úprimnosť, slúžiaciu aj ako skúška kontroly na nekončiacej sa ceste, aby sa pošta raz dostala do správnych rúk.

Najnovšia zbierka básní mladého, talentovaného košického autora.

Stanova básnická výpoveď má charakter pôsobivej intímnej lyriky a smeruje k zvnútorneniu, k vyjadreniu postrehu, náhlemu zisteniu, k jadrnej pravde, k detencii osobného, najmä vzťahového napätia (vzduch medzi nami/ chveje sa letnou búrkou/ blesk a dva hromy). Medzi spracovanými témami výrazne dominuje téma partnerských vzťahov, na ktoré čitateľ nazerá z bolestnej perspektívy sebaspytovania lyrického subjektu, ktorý sa nachádza v situácii muža revidujúceho svoju minulosť a opätovne spájajúceho úlomky prežitého do zmysluplnej mozaiky.

Mierne uletená edícia Flexibuk je zameraná na kreativitu a konfrontáciu umelcov a jednoduchým spinning efektom, ktorý ponúka, si určite získa aj vaše srdcia. Zaujali nás ľudia, ktorí sa spoliehajú na vlastnú intuíciu a vyhýbajú sa cieľovej páske – možno tušia, že nemôže byť nič horšie ako posledná stotina slávy: básnik Dalimír Stano a ilustrátor Vladimír Seman.

Dvanásta kniha poézie autora, v ktorej nateraz opustil viazaný verš a v rámci jeho uvoľnenia prešiel až k experimentu s formou. Tento krok mu dáva možnosť vyjadrovať sa voľnejšie k svojej zásadnej téme láske. Vzťah dvoch ľudí si tu v osobe lyrického hrdinu všíma nielen ako milenecký vzťah. Uvedomuje aj jeho hlbší spoločenský rozmer a rozmer vzájomnej previazanosti. Od priateľstva cez partnerstvo, až po istý druh závislosti. Pomerne rozsiahla zbierka obsahuje 20 častí a navzájom poprepájaných poetických cyklov a poskytuje tak priestor na hlbšie uvažovanie o vzťahu a najsilnejšom cite človeka.

Obvolal som všetkých aby mi pomohli, ale nikto nedvíha. Posielam sms, ale tiež nikto nič, uvidíme. Prežili sme komunizmus, prežijem aj toto. Žrádla mám dostatok aj bez toho chrapúňa Ľuba, ktorý si myslí, že som mu niečo dlžný. A dlžný je on mne. Predovšetkým za svoj dom, ktorý je v poriadku a za jeho zdravie.. Koľko ráz mohol skončiť v nemocnici. Stačilo mi zavolať a ja som mu bol k dispozícii. Rozhovor, naladenie na správnu tému a bolo po záchvate. Ešte mám vodu v uchu pop poslednej sprche, ale kašlem na ňu. Uschne. Idem si na chvíľu oddýchnuť. Na cigaretu ešte nemám chuť, ale hádam príde, keď si dám kávičku na balkóne. Na sebe mám kraťasy, ktoré som našiel. Je v nich aj rúško, stačí vziať kľúčenku. Pre istotu si ju vkladám do vrecka aby sa nestratila. Asi sa už nebudem sprchovať. Ak áno, tak keď Ľubo odíde, ešte mu verím. Už neraz ma sklamal, ale dávam mu ešte šancu. Potom neviem čo s tým urobím. Erik je tiež nezvestný.

Dalimír Stano, básnik, prozaik, knižný ilustrátor, editor, a vydavateľ, človek s hlbokým duchom, svojou tvorbou hladí čitateľa. Poézia, ktorú píše, vyviera najmä z džezovej hudby, vplýva na jeho myslenie a samotné poznanie. Myšlienky zodpovedne zapisuje. Nachádza poéziu aj na tých miestach, na ktorých ju iní nevidia. Čitateľovi ponúka svoju novú zbierku poézie pod názvom SKUTKY. Je akousi pečaťou obrazov i odrazov autorových vnemov na to, čo prežíva v každodennej prítomnosti, v spoločenských situáciách i v duši. Vytvára hodnotovú symbiózu ukotvenú do inklúzie rešpektu a uznania. Básne Dalimíra Stana inklinujú k citlivému, citovému pohľadu na spoločnosť i na človeka ako súčasť vnemových a zmyslových procesov. Domnieva sa, že čitateľ si v tejto básnickej zbierke nájde tú svoju báseň.

Desiata kniha poézie autora, ktorému nie je cudzí dôsledne viazaný verš. Aj v tejto zbierke lyrických sonetov ho využíva inovatívne, v súzvuku s obsahom výpovede. Základnou, v mnohých vrstvách a odtieňoch variovanou témou je tu láska muža k žene. V štyroch na seba nadväzujúcich okruhoch obsahuje kniha 41 dynamických sonetov. Okrem dominujúcej túžby a očakávania po naplnení duševného i telesného rozmeru tohto citu, sa v nich zračia aj prirodzené pochybnosti, sklamania a obavy z jej podôb.

Umenie by mala byť úprimnosť Úprimnosť občas atakuje Umenie občas poteší Slová na úvod... Neviem že prichádza. Vlastne ju vôbec nezazriem, zjavi sa hlasivkami. "Videla som vašu fotografiu. Píšete." O niekoľko dní neskôr jej k narodeninám zverím dvadsaťtri bordových kvietkov boráka lekárskeho, prinášajúceho podľa Avicennu radosť a úľavu srdcu, čistiaceho krv, posilňujúceho nervovú sústavu. Pod krátkou rozopnutou bundou parížskej modrej, popredkávanej dlhými, striebristými štepmi svieti snehobiele priliehavé tričko. Z detailov záhybov okolo pevných, neveľkých pŕs sa dá poľahky vytušiť celé dokonalé dievčenské telo. Nijaké líčidlá, nijaký rúž, nič prederavené. Zrejme na sklonku jedného dňa, v mäkkom svetle vyrovnaného oka, objavila seba samu, niekoho, koho netreba zakrývať. Obyčajné, zdravé, rovné, tmavé vlasy, ani dlhé, ani krátke, vždy iné, podľa toho ako sa nakloní. Zároveň málinko okradnutá dospievaním, akoby sa jej podarilo obísť netrpezlivé roky postupného vývinu, nič vyslovene detské. Možno to bolo aj oblakom dymu, čmudila jednu za druhou. Videlo sa mi, že na mňa hľadí hodinu, než si v poloprázdnom hostinci zložila okuliare a odhalila jednu z najkrajších tvárí...