Medzivojnový muž

Horákova prvá prozaická práca, Medzivojnový muž, neprešla normalizačnou edičnou politikou a ostala v redakčnej manulatúre. Časť z nej sa však našla a má teraz vydavateľskú premiéru. Autor ju prepracoval do divadelnej podoby, ktorú inscenovalo martinské divadlo. Premenou na drámu sa stratil pôvodný jazyk, konštitutívny znak Horákovho prozaického umenia. S dvoma novelami Zánik dialektu a Kurz jazyka, ktoré vyšli pod spoločným názvom Súpis dravcov, a s ďalšou novelou Cukor mal väčšie šťastie. Tieto prózy sa sústreďujú na jazyk, ktorý posúva jednotlivé príbehy na poetickú či grotesknú rovinu. Smrť, prítomná v kontexte, dodáva životu hlbšiu dimenziu. Medzivojnový muž, dlhodobo v rukopise, sa tiež zameriava na originálny jazyk, pričom sila príbehu vyviera z napätia medzi zážitkom a neosobným štýlom. Hoci sa zotrela bezprostrednosť, posilnil sa racionálny a intelektuálny rozmer. Vznikol odstup, prekonávaný autorskou empatiou. Horákova poetickosť nemá prameň v emocionalite; je racionalista a konštruktér, ktorý sa vyhýba priamočiarosti a používa rafinovanú jazykovú okľuku, mieriac do stredu ľudskej existencie. Jeho prozaické aktivity predstavujú významný vklad, rozvíjajúci metodologické a ideové podnety zo 60. rokov.